| Študenti gymnázia opäť rozdávali radosť |
|
|
| Streda, 23 december 2009 | |
 Študenti Gymnázia Jozefa Miloslava Hurbana a bilingválnej sekcie v Čadci opäť rozdávali radosť, sladké balíčky a plyšové hračky deťom v Sociálnom Ústave Slniečko v Oščadnici.Tomuto však predchádzali prípravy, o ktoré sa pričinili ochotní študenti, ktorí sa počas adventu zriekali maškŕt a tie potom dobrovoľne nosili spolu s plyšákmi do kabinetu pani profesorky Mgr. Anny Krellovej, ktorá držala záštitu nad touto dobročinnou akciou.
Z dobrôt sa nám podarilo pripraviť takmer 60 plných a lákavých mikulášskych balíčkov. Hračiek bolo tiež neúrekom, niekoľko sa ušlo každému a dokonca zostalo aj pre detičky, ktorým zdravotné ťažkosti nedovolili zúčastniť sa Mikulášskej oslavy.No to nebolo všetko. Šikovný študenti si pripravili pútavý program. Deti mohli vidieť mažoretky, folklórnych tanečníkov, hip-hoperov, cigánske tančeky, ľudové piesne v doprovode akordeónu a program zavŕšil príchod Mikuláša s anjelom a čertom, ktorí nakoniec rozdali darčeky a s nadšenými deťmi urobili niekoľko fotiek na želanie. Bolo úžasné sledovať radosť a iskričky v očiach detí a dospelých, odkázaných na pomoc a starostlivosť skvelých pani opatrovateliek v sociálnom ústave. Videli sme úžas s akým sledovali, čo sa kolo nich dialo, aj keď niektorí to bohužiaľ nevedeli dať najavo kvôli rečovej bariére, no z ich radostných tváričiek rozdávajúcich radosť všade navôkol sme mohli čítať nadšenie a neopísateľné šťastie, nemuseli nič povedať, či urobiť. Aj keď bolo milé, keď nás niektoré smelšie deti pri odchode silno vystískali a kývali nám na rozlúčku. A aké boli bezprostredné pocity študentov, ktorí boli týchto ľudí navštíviť? „Je zvláštne, akými nepodstatnými maličkosťami sa dokážeme zaoberať a venovať im maximum pozornosti. Je to od nás často neskutočne sebecké. Ľudia žijú oveľa horšie a ich priority sú dôležitejšie a cennejšie veci.“ „Bol to silný zážitok. Určite by som sa tu chcela vrátiť aj budúci rok.“ „Dosť ma to dostalo.“ Kým sme sa prezliekali z kostýmov, pani opatrovateľky spravili deťom malú diskotéku. Púšťali im známe melódie, spievali a tancovali. Nachvíľku sme sa k nim s radosťou pridali a potom sme si už pobalili veci, rozlúčili sa a odišli so zvláštnym pocitom úľavy a zadosťučinenia, že s úprimnosťou a trochou ochoty dokážeme vyčarovať úsmev na tvárach tým, ktorí to potrebujú a ktorým osud nedožičil toľko šťastia, ako nám ostatným. (Alžbeta Šefárová, bilingválna sekcia, 2.G/Y) |
