Slovo o Slovanoch, nomen - omen, alebo keď je slovo znamením mena nositeľa. (10)

slovo o slovanoch mEurópska únia, historické pamäť a hranice, odkazy histórie a zbytočné vojny

 

Historické odkazy nemajú končiť len vencami pri pamätníkoch
Čo je v jadre národná identita? Je vlastne reálnym faktom existencie národa so všetkými piliermi, ktoré ho tvoria. Sama národná identita sa vyvíja spolu s národom. Do tohto komplexu patrí vzájomné povedomie, jazyk, kultúra, ale aj územie, ktoré je už na vyššom stupni znakom štátnosti, patrí sem množstvo ďalších osobitých znakov, ktoré sú navzájom veľmi úzko previazané. Vzájomné povedomie je formované spoločnými dejinami a teda spoločným pôvodom, ktoré posilňovali vedomie vzájomnej spolupatričnosti, právnych, morálnych a kultúrnych hodnôt, ktorých nositeľom je národ. Vnútorná štruktúra už vyplýva napríklad z národnej kultúry a jej špecifík, tradičných osobitých prvkov a jedinečnosti tradičných hodnôt, ktoré v prepojení so znakmi iných európskych kultúr a národov vytvárajú širší rozmer európskej kultúry, nie však identity.

Čítať ďalej...

Slovo o Slovanoch, nomen - omen, alebo keď je slovo znamením mena nositeľa. (9)

slovo o slovanoch mHistorické dedičstvo, silná Európa a bezpečné hranice

Tušenie súvislostí..., história začína rozprávať až s príchodom meča.

Dnešný svet je natoľko prepojený, že všetky celospoločenské súvislosti a rýchlosť života, prenosu informácií zmenili ich vnímanie i vnímanie času. Historické a príbuzné vedné odbory sa musia tak ako všetko okolo nás prispôsobovať novým trendom a vedieť komplexne využiť tento potenciál a postupne nanovo predefinovať niektoré desaťročia prekonané stereotypy objektivizáciou formulovania našej histórie, pretože to má priamy vplyv na prirodzené formovanie spoločenských názorov, sociálne aspekty, kultúru (nielen) mladej generácie a vzdelávanie, obzvlášť v tejto pre Európu zložitej dobe. Paradoxne tak v komplexe vnímania súvislostí a informácií získavame lepší prístup k informáciám o nás samých.

Čítať ďalej...

Slovo o Slovanoch, nomen - omen, alebo keď je slovo znamením mena nositeľa. (8)

slovo o slovanoch mNárodná identita, história, súčasnosť

Dejiny sú živý organizmus s dušou, ktorá sa neustále vyvíja

„Človek môže stratiť svoji identitu, ale nemôže zo seba striasť zodpovednosť.“(Benedikt XVI.)

Čítať ďalej...

Slovo o Slovanoch, nomen - omen, alebo keď je slovo znamením mena nositeľa. (7)

slovo o slovanoch mHistória a kontinuita

Franský obchodník, vojvodca, kráľ Slovanov
To, že Sloveni na istom stupni kmeňového vývoja, v rámci spoločnosti a profilácie kmeňových elít hľadali spôsob zápisu svojho slova ešte pred Hlaholikou, vyplynulo z nevyhnutnosti stupňa vývoja spoločnosti Nitrianskeho i Moravského kniežatstva, šírenia kresťanstva a samozrejme aj diplomacie a obchodu. Povedzme si však v tejto časti, čo tomu predchádzalo a vráťme sa v čase pred vznik Nitrianskeho a Moravského kniežatstva.

Čítať ďalej...

Slovan, etnogenéza, Slovák

slovo o slovanoch mTo sme my Slovania!
Slovo „slovo“ opakujem zámerne, pretože v dejinách sú o Slovanoch zachytené slová, mnohokrát skromné útržky záznamov, ktoré v písomných prameňoch udávajú síce skromné, ale priame svedectvo o našich slovanských predkoch a dávajú zmysel našej existencie.

Čítať ďalej...

Slovan, etnogenéza, Slovák

slovo o slovanoch mTo sme my Slovania!
Slovo „slovo“ opakujem zámerne, pretože v dejinách sú o Slovanoch zachytené slová, mnohokrát skromné útržky záznamov, ktoré v písomných prameňoch udávajú síce skromné, ale priame svedectvo o našich slovanských predkoch a dávajú zmysel našej existencie. Nie dlhé popisné záznamy, ale spočiatku útržky pár slov, myšlienok, okamihy ba až marginálie, ktoré sa dobovým autorom ranného stredoveku západného aj východného sveta, učencom, cestovateľom, historikom z času na čas v spleti mnohých dejinných informácií písaných o iných etnikách zdali zaujímavé, alebo ich zaznamenali len v kontexte iných pre nich dôležitých udalostí.

Čítať ďalej...

Slovo o Slovanoch, nomen - omen, alebo keď je slovo znamením mena nositeľa.(5)

Hlaholika, história, hrdosť
Môže existovať dobový dôkaz o vyspelosti domácej „nepísanej“ hovorovej staroslovienčiny? Áno môže a existuje dokonca z obdobia pred príchodom solúnskych bratov a poskytuje nám ho paradoxne sám veľký filozof, učiteľ Konštantín. Možno pre mnohých odvážne tvrdenie, ale načo klásť historické otázky ktoré nič neriešia, len popisujú „plávajúc s prúdom“, alebo zostavovať nezmyselné konštrukty, len aby sme boli vždy v súlade s oficiálnou históriou okolitých národov, ktorá ako to priznáva na základe relevantných faktov aj samotná historická veda a jej pramene, je mnohokrát subjektívnejšia a prikrášlenejšia ako naša história.

 

Quo vadis Europa?
Kam kráčaš Európa, aké sú tvoje hodnoty, neutekáš pred nimi? Tu si najskôr spomeňme na obdobie prenasledovania kresťanov, ktorému podľa kresťanskej legendy podľahne aj Peter a uteká z Ríma, až kým sa mu na ceste zjavil nečakane Kristus. Peter pred ním padá a pýta sa ho: „Quo vadis, Domine?”, teda „Kam kráčaš, Pane?” Ježiš mu odpovedá, že ak aj on(Peter) opúšťa jeho ľud, sám pôjde do Ríma, aby ho po druhý krát ukrižovali. Je naša Európa na tom podobne? Utekáme pred pravdou a nebojujeme za ňu? Stáročia Európy, poznačené dejinnými skúsenosťami na ktorých budujeme modernú Európu. Stáročia radostí aj sklamaní. Európa má svoj vek a ani vek Európy nezastavíš, ani ak nad ňou vystaviaš Európu modernú. Európa ešte pred storočím vstávala z tragického popola a trosiek, mnohí zahynuli, mnohí utiekli pretože sa báli, mnohí ostali aby bojovali. Moderná Európa musí stáť pevne a to sa jej podarí, len ak bude stáť na svojich pevných tradičných duchovných koreňoch, na svojom dedičstve. Ak spílime tisícročný strom, aj s jeho jazvami, na ktorých napriek tomu dovtedy vyrastali nové konáre, už nikdy ho nepostavíme na pôvodné korene, ktoré mu dávali život, ale len na nejakú „neživú konštrukciu“, to však už bude len atrapa, napodobenina...to už nebude Európa. Stále však nie je neskoro, spomenúť si čo je najväčším duchovným bohatstvom Európy a začať sa podľa toho správať a stavať modernú Európu.


Vykresliť históriu objektívne, ale s hrdosťou, to by malo byť mottom nielen našej histórie. Každý národ má svoje víťazstvá aj prehry, má svoju svetlú i temnejšiu stránku, ale také sú predsa dejiny celej Európy a tie si musíme vedieť vážiť, stavať na nich, ale i vedieť sa z nich poučiť a priznať si chyby. Potom sa dejiny oslobodia od kontroverzií, prispievajúcich k nezmyselným krajným záverom. Liekom je len vzájomná objektivizácia dejín a nestotožňovanie národnej hrdosti so sebectvom, zaslepenosťou a krajnými názormi. Rovnako vytváranie akéhosi vágneho celoeurópskeho bludiska, bez jasných odpovedí, názorov a riešení nie je cestou modernej Európy. To paradoxne akurát môže povzbudzovať krajne nebezpečné názory a ešte radikálnejšie riešenia.


Možná cesta Európy je jediná a to hovorím nie ako etnograf, ale ako historik, ktorý čerpá z dejín Európy. Využiť individuálnosť a jedinečnosť európskych národov a ich vedomostí pre vytvorenie spoločného európskeho povedomia, na ktorom sa však musia podieľať okrem politikov v európskom dialógu odborné elity národov, vedci, filozofi, učitelia, prosto vzdelanci i bežní manuálne pracujúci ľudia, používajúci zdravý sedliacky rozum, musia mať pocit že Európa je ich hrdým dielom. Nie len rozhodnutia politikov, ktorý stoja za múrmi sterilných európskych inštitúcií, pôsobiacich ako vzdušné zámky v hmle niekde ďaleko a vydávajú niektoré unáhlené rozhodnutia, ktoré rozhodne Európe nie vždy pomáhajú. Spoločný model Európy je správny model, ale musí mať jasné a rovnaké pravidlá pre všetkých. V histórii Európy poznáme niekoľko veľkých zoskupení, dohôd a paktov. O tom, že spoločný postup zvlášť v dnešnej dobe má význam a názory predstaviteľov „východnej časti EÚ“ sa ukazujú ako správne aj keď boli spočiatku značne odsudzované, je mementom toho, že niekto nepočúval a nevidel jasnú realitu až kým sa situácia nevyhrotila natoľko, že Európa zaťahuje ručnú brzdu. Prečo boli a sú apely V4 správne? Spája ich spoločná tisícročná minulosť, hodnoty, víťazstvá, ale aj kontroverzie, pády a prehry. Nie je náhoda, že Slovensko, Česko, Poľsko a Maďarsko vystupujú v súčasnosti diplomaticky jednotne a hľadajú reálne kompromisy a riešenia. Poučili sa zo spoločnej mnohokrát kontroverznej minulosti, ale i spoločného dedičstva dejín, ktoré ich vzájomne ovplyvňovali. Nazval by som V4, Európou v malom, vzor toho ako by mohla a už konečne by mala v diplomatickej rovine vyzerať Európa ako celok. Nie je to síce zoskupenie bez chýb, ale oproti tým chybám, ktoré dnes „tropí a potom nimi trpí “ Európa... História nám ukazuje tisíce odtieňov možností, ako sa vyhnúť ďalším tragédiám. To som v rámci témy odbočil do paralel súčasnosti. Až na pár desiatok skutočne elitných európskych diplomatov, chvalabohu časť z nich pochádzajúcich aj zo Slovenska, Európe akoby chýbali skutočné európske elity, diplomati, takí ktorí by pretvárali a pracovali pre Európu z duše a presvedčenia. Európe chýbajú noví zvestovatelia modernej Európy, chýbajú nám noví Cyrilovia a Metodovia...


Vrátim sa však do histórie, priamo k úvodu a k dôkazu o vyspelosti domácej nepísanej staroslovienčiny. Možno však len stačí pozornejšie čítať, pretože pod lampou býva najväčšia tma. Stále sa zamýšľame nad genézou staroslovienčiny, hľadáme, či a kedy sa oddelila a v akom období dosiahla vysokú úroveň, kedy sa stala znakom našej identity a teda znakom priamo nás Slovákov vo vtedajšej stredovekej Európe. Alebo neveríme tomu najpovolanejšiemu, teda osobnosti najväčšej Konštantínovi Filozofovi? Ale poďme pekne po poriadku....

 

Hlaholika sa začína znakom kríža
Pri pojme slovo ostávame aj pri vysvetlení pojmu Hlaholika, pričom názov je odvodený pravdepodobne od samého slovanského základu glagol-slovo, teda obrazne povedané „hlásať slovo“, hlas, ktorý má príjemný zvonivý, spevavý zvuk spájajúci sa synonymicky s ohlasovaním, hlásaním Božieho slova. V najstaršej písanej pamiatke, básnickom predslove k evanjeliám v staroslovienčine, zvanom Proglas, dokazuje otvorene Konštantín našim jazykom silu a bohatstvo staroslovienskeho slova, ako Slova Božieho, „pre ktoré bolo stvorené.“ Konštantín v tejto originálnej graféme systému staroslovenskej abecedy - písmen, vyjadruje svojou genialitou úplný obraz nášho jazyka. Do znakov, grafém alebo jednoducho písmen, preniesol nielen písmená, ale aj intonáciu a zvukovú podobu staroslovienčiny, ktorá sa dá ich zápisom vyjadriť, dal im prosto dušu. Písmená už v dávnych časoch antiky vyjadrovali širší zmysel slov a mali svoj význam. Symbolikou našej abecedy jej autor v jednotlivých znakoch geniálne zachytil podstatu evanjelií. Každé písmeno vyjadrovalo slovo, alebo nejaký zmysel, aby nemohlo byť zmenené. Aby som to nepovedal príliš zložito. Už v antickej literatúre dávali prvé písmená textov, veršov, básní význam nejakého slova, hesla, aby nemohol byť sfalšovaný význam ďalšieho textu. Základom prvej „staroslovenskej abecedy“, zároveň abecedy pre všetkých Slovanov je symbol kríža. Prvým písmenom našej abecedy je písmeno A(az), znázornené krížom. Symbolicky je to práve znak kresťanstva, čo potvrdzuje slová Konštantína, prečo bolo písmo stvorené. Kríž ako symbol prvého písmena je začiatok, kresťanstva pre našich predkov a začiatok kresťanstva v domácej liturgii. Ďalším, základným originálnym znakom je trojuholník, symbolizujúci Najsvätejšiu Trojicu a základnú symboliku uzatvára kruh, symbolizujúci Božiu nekonečnosť. Na týchto troch symboloch je v podstate vystavaná celá hlaholika. Jej originalitu a genialitu autora podtrhuje, že je zároveň prvou slovanskou a teda i staroslovenskou číselnou sústavou, keďže bola vytvorená predovšetkým pre potrebu Veľkej Moravy. Stala sa základom kultúry i duchovného napredovania nezanedbateľnej časti vtedajšej Európy.

 

Hlaholika vznikla okolo roku 862-863, ako prvé originálne písmo pre šírenie kresťanstva, kultúry a vzdelanosti na Veľkej Morave. Jej originálna verzia používaná na Veľkej Morave mala 38 znakov. Najviac z nich 24 má pôvod v gréckej abecede, 7 v hebrejských, samaritánskych a koptských písmenách a 7 v neznámom gréckom písme. Veľmi pravdepodobne prvá z hlaholských škôl fungovala na Devíne, kde existoval od polovice 9. storočia veľkomoravský kostol pravdepodobne s biskupským palácom. Tento fakt vôbec neprekvapuje, keďže názory mnohých historikov považujú Devín, za Rasticovo najdôležitejšie veľkomoravské sídlo s nedobytným hradom, ktorý uvádzajú aj dobové pramene. Je teda zrejmé, že túto veľkolepú a jednu z najrozsiahlejších sakrálnych staroslovienskych stavieb byzantského typu na Veľkej Morave s trojlístkovou apsidou a nartexom postavil panovník Rastic, práve pre potreby misie Konštantína a Metoda a výchovu ich slovienskych žiakov a nasledovníkov.

 

Proglas a skrytý priamy dobový odkaz o domácom jazyku
„..počujte, čo vám vlastný rozum hovorí, počujte všetci, celý národ sloviensky, počujte Slovo, od Boha vám zoslané, Slovo, čo hladné ľudské duše nakŕmi, Slovo, čo um aj srdce vaše posilní, Slovo, čo Boha poznávať vás pripraví“... Toľko kratučký úryvok mnohokrát spomínaných slov z Proglasu. Slovo je teda základnou podstatou, ba žiada sa mi povedať je priam gruntom hľadania našej histórie, našej slovanskej i slovenskej identity a motívom rozvoja kultúry a vzdelanosti, pretože hovoríme o domácom slove, ktorým sa rozprávalo pri rodových krboch slovienskych osád učupených v okolí, či schovaných za hradbami hradísk. Prečo hovorím, že Proglas bol napísaný zrozumiteľným „domácim slovom“? Zámerne som použil túto kratučkú časť citátu, nie pre toľko krát opísanú bohatosť domácich výrazových prostriedkov nášho jazyka v 9. storočí, ktorá je oveľa viac zrejmá z celého textu Proglasu, ale pri pozornom čítaní narazíme na konštatovanie autora, učiteľa nepochybne najznalejšieho našej reči samotného Konštantína, ktoré je jeho reálnou dobovou výpoveďou podoby používanej „domácej staroslovienčiny“ s „oficiálnou liturgickou staroslovienčinou“ - jazykom Proglasu, písaného hlaholikou. Veď Konštantín doslova uvádza „...počujte, čo vám vlastný rozum hovorí,...“ v kontexte textu krátka časť, ale pre mňa veľmi zásadná a dôkazná. Konštantín Filozof píše v Proglase našim predkom, aby počúvali prepísané Evanjeliá a ostatné texty jazykom, ktorým rozmýšľajú po stáročia v každodennom živote! Rozmýšľame predsa v jazyku, ktorý nám je najprirodzenejší. Náš jazyk je jazykom nášho ducha. Podáva nám vlastne praktický dobový dôkaz, že aj v nepísanej podobe „v hlavách našich predkov“ v 9. storočí, to bol už im dávno známy a výrazovo vysoko sofistikovaný jazyk, dôležitý prameň identity! Bol „prekutý“ pomocou Hlaholiky do množstva najstarších liturgických, správnych, súdnych i mimoriadne poetických písomných pamiatok staroslovienčiny, ktoré majú pôvod práve na Veľkej Morave. Pripomeniem preklady zachované v odpisoch Svätého písma, Nomokánonu - cirkevno-právny zákonník, Spovedného poriadku, Zákonníka pre svetských ľudí (Zakon sjudnyj...) i vyššie citovaný unikátny básnický hymnus z pera Konštantína oslavujúci naše písmená i Sväté písmo - Proglas. Zároveň je prvým poetickým dielom pre Slovanov, zapísaným Hlaholikou a teda našou najstaršou písomnou pamiatkou napísanou medzi rokmi 863-867 na Veľkej Morave. Forma i obsah diela svedčí o reálne mimoriadnej úrovni nášho jazyka, kultúry slova, bohatosti výrazových prostriedkov jazyka našich predkov, ktorými sa výnimočný Konštantín(Cyril), vyjadruje v hĺbke myšlienok rovnako mimoriadne obratne, akoby svoje myšlienky vkladal do jazykov oveľa starších a v tej dobe svetových – latinčiny, gréčtiny či hebrejčiny. Jazykovedci, literárni vedci, básnici sa o tomto básnickom diele vyjadrujú ako o neobyčajnom umeleckom diele po obsahovej i formálnej stránke, ktoré si v ničom nezadá so známymi básnickými dielami Európy. Tu zdôrazňujem, že hovoríme o diele v staroslovienčine, pochádzajúcom z polovice 9. stor. po Kr. Ale načo toľko slov o slove, prečítajte si milí čitatelia Proglas a posúďte sami či by ste jeho vznik datovali pred viac ako tisíc rokov.
Slovensko bude mať za krátky čas jedinečnú úlohu. Bude predsedať Rade EÚ, jednej z troch hlavných inštitúcií EÚ. Bude hlavným hlasom všetkých 28 štátov, bude formovať priority Európy, zásadným spôsobom môže ovplyvniť smerovanie legislatívy Európy a svojou diplomaciou a aktivitou ukázať silu a prospešnosť Slovenska pre Európu. Síce len na pár mesiacov, ale využime naše kultúrne a historické dedičstvo v prospech lepšej a pokojnejšej Európy. Natíska sa mi istá paralela z pred tisíc rokov. Ani Veľká Morava, naša pravlasť a zvlášť misia solúnskych bratov v nej netrvala príliš dlho, napriek tomu na ich hodnotách a dedičstve staviame ešte dnes. Pokúsme sa toto dedičstvo využiť v prospech nás všetkých, v prospech Slovenska i Európy, práve teraz, keď máme jedinečnú šancu.

 

Mgr. Pavol Markech
Etnograf, Kysucké múzeum
(pokračovanie)

coop-cadca

Dnes je


STE NA FACEBOOKU? Staňte sa priateľom Kysúc

Používaním týchto stránok súhlasíte s používaním cookies, ktoré nám pomáhajú zabezpečiť lepšie služby