kysuce kaplnka

Jaroslav Petrák oslávil krásne životné jubileum

trener jaroslav sidlo mRužomberok, Žilina, Banská Bystrica... Aj takéto veľké kluby sa pred pár rokmi museli skloniť pred žiakmi z Čadce, ktorých viedol Jaroslav Petrák.

Tréner, ktorý vychoval skvelú generáciu hráčov, oslávil v pondelok 30. júla 2018 už svoje 60. narodeniny. A tak prišiel ideálny čas zaspomínať si na staré dobré časy...

 

V pondelok ste sa dožili krásneho životného jubilea. Ako ste ho oslávili?

– S oslavou som začal kvôli futbalu už o dva dni skôr. Syn, ale aj ďalší hostia, ktorí mi prišli pogratulovať, hrajú tento týždeň už majstráky, a tak sme posedeli už v sobotu. Samozrejme, oslávil som to trošku aj v pondelok (smiech).

 

Máte šesťdesiat rokov, svoj život ste zasvätili najmä futbalu. Aký ste boli hráč, pamätáte si na svoje hráčske časy?

– S futbalom som začínal v Rakovej, v dorasteneckom a mužskom veku som hrával v Čadci. Tri roky som pôsobil v Baníku Karviná a kariéru som dokončil doma v Rakovej.

 

Futbalová verejnosť si vás pamätá najmä ako skvelého trénera.Ako začala vaša kariéra pri mládeži?

– Po skončení mojich hráčskych čias som mal istý čas pauzičku, na futbal som trošku zanevrel. Až keď synátori šli do veku, kedy mohli začať s futbalom, chytilo ma to a ja som začal trénovať prípravku v Čadci. Bolo to asi v roku 1998, 1999. Začali sme budovať tím, v ktorom hrával aj môj starší syn Patrik. Vtedy som bol veľmi prekvapený z toho, v akom stave bol v tom čase klub v Čadci, kde neostala pomaly ani len lopta. Keď som ja končil s futbalom v Čadci, boli tu dobré podmienky. Zázemie, sauna, bazén... To obdobie, kedy sme začínali, tak bolo veľmi ťažké. Koľkokrát sme nemali ani na obed, keď sme cestovali ďalej, všetko sme financovali zo svojich prostriedkov, pomáhali nám rodičia detí. Teraz je tá situácia podstatne lepšia, za tú dobu sa niečo vybudovalo. Tých prvých päť rokov bolo ale naozaj ťažkých...

 

Napriek ťažkým časom ste vychovali skvelú generáciu hráčov...

– Treba povedať, že ešte partia pred nami sa so žiakmi postarala o postup do prvej ligy. Veľká vďaka za to patrí Rudovi Prívarovi, Peťovi Padychovi, ktorí urobili s mládežou veľmi kvalitnú prácu. Potom už nabiehali dvojičky, prvú ligu hrali tak starší aj mladší žiaci. Ja som bol zo začiatku pri mladších žiakoch, mal som výbornú generáciu hráčov, narodených v rokoch 1988, 1989 a 1990, ktorí vybojovali prvenstvo v prvej lige starších žiakov skupina Stred.

 

To znamená, že ste za sebou nechali Žilinu, Banskú Bystricu, Ružomberok?

– Presne tak. Keď sme prišli na majstrovstvá Slovenska do Brezna, kde sa stretli víťazi skupín Bratislava, Západ, Stred, Východ, funkcionári zo zväzu krútili hlavami. Bol to pre nich šok, že kde sa tam dostala Čadca. Veď sme naozaj vyradili bašty ako Žilina, Banská Bystrica, Ružomberok, ktoré mali aj v tej dobe útvary talentovanej mládeže a podobne. My sme takpovediac vybudovali mužstvo na kolene. Zásluhu mali na tom aj rodičia, vtedajšie vedenie klubu, ktorí nám pomáhali. Napríklad terajší primátor Milan Gura vtedy pomáhal s brankármi, ako vedúci mužstva urobil kus roboty pán Kulla. Možno aj preto, že sme držali spolu a ťahali za jeden povraz, bol výsledok taký, aký bol. Škoda, že sme nemali brankára. V bráne bol hráč, z ktorého sme vlastne urobili brankára. Nakoniec sa nám to vo finále, kde sme hrali o titul majstra Slovenska s Interom, Trnavou a Košicami, trošičku vypomstilo. Dostali sme také lacnejšie góly. Ale aj tak sme uhrali dobré výsledky. Vyhral trnavský Spartak, s ktorým sme hrali 2:2. Tesne 2:1 sme prehrali so ZŤS Košice a Inter na čele s Weissom sme porazili 1:0. Skončili sme tak tretí a získali sme bronzové medaily.

 

Bol to unikátny úspech. Svedčí o tom aj fakt, že sa to žiadnemu inému tímu z Kysúc dodnes nepodarilo napodobniť. V čom bol tento tím taký výnimočný?

– Prial by som si, aby to ešte niekto niekedy zopakoval. V konečnom dôsledku, tí chalani, ktorí boli v tom kádri, hrajú veľmi dobrý futbal dodnes. Pôsobia v Čadci, v iných kluboch, niektorí sa v tej dobe dostali do mládežníckej reprezentácie.

 

Na ktorých z týchto zverencov najviac spomínate?

– Veľký talent bol Miloš Riečičiar. Veľmi ďaleko to dotiahol Marián Jarabica, ktorý hral v prestížnych kluboch. Spomínam si aj na Petra Kleščíka, ktorý bol o rok starší, dodnes je kapitánom AS Trenčín. Aj ostatní chalani sa mohli výraznejšie presadiť, no pribrzdili ich zranenia a podobne. Ale, ono to tak proste je. To nejde, že má človek v kádri pätnásť až osemnásť chalanov a všetci budú hrať prvú ligu. Našťastie, chytili sa, niektorí viac, iní menej a dnes hrajú dobrý futbal. Nemôžem zabudnúť ani na ľudí, s ktorými som spolupracoval na výchove mládeže. Veľmi mi okrem spomínaných ľudí pomohli najmä Štefan Grečmal a Stanislav Špila, ktorým aj touto cestou patrí veľká vďaka.

 

Vychovali ste aj Petra Kleščíka, Mariána Jarabicu, ktorí sa presadili vo významných kluboch. Ste na to hrdí, pozriete si občas ich zápasy napríklad aj v televízii?

– Určite, veľmi rád. Aj Marián keď bol v Českých Budejoviciach, jeho zápasy som sledoval. A to isté sa dá povedať o Trenčíne, kde pôsobí celé roky Peťo Kleščík. Napríklad, keď hrá AS v Žiline, rád sa idem kuknúť. Človeka to pri srdci zahreje, že toho chalana mal pod sebou. Teší ma, aj keď ma chlapci vidia, stretnú, pozdravia, podáme si ruky a sme kamaráti. Samozrejme, ako s trénerom zažili so mnou kopec srandy, ale aj som na nich všetkých zvýšil hlas. Možno si ponadávali, ale tak to chodí (smiech).

 

Momentálne máte od futbalu pauzu. Dokedy?

–Už rok netrénujem, po 18 rokoch som si dal trošku pauzu. Mal som aj teraz v lete asi štyri ponuky, no chcem ešte počkať do zimy a potom uvidím, kde a koho by som trénoval. Či ísť k mládežníkom, alebo k dospelým, veď naposledy som pôsobil 2,5 roka v Skalitom. Pol roka som tam mal ťažké obdobie, no ďalšie dva roky boli v poriadku. Celkovo je to veľmi rozdielne, pracovať s mládežou, alebo mužmi, má to iné špecifiká. Muži chodia do práce, trénujú menej, jeden má nočnú, druhý poobednú, ďalší chodí na týždňovky. Z mládeže som bol zvyknutý, že na tréningovom procese chýba jeden či dvaja hráči a zostavu na zápas si už urobím v piatok, no toto u dospelých jednoducho nejde. Ale to je problém celého Slovenska. Celkovo však bolo pôsobenie v Skalitom pre mňa veľmi užitočné. Som rád, že som tam bol.

 

Chodievate si ešte aj aktívne zakopať?

– My starí páni fungujeme stále na vysokej úrovni. Každú stredu, už skoro desať rokov, chodím hrávať s partiou z Čadce a okolia, Jablunkova, Krásna nad Kysucou, chodí aj pán farár Špita z Tepličky. Dokopy je nás asi štyridsať, pravidelne sa nás nazbiera minimálne 22, aby sme si mohli schuti zabehať a zahrať. Mávame aj ukončenie sezóny, sme veľmi dobrá partia.

 

Sledujete aj futbal v televízii?

– Áno, nenechal som si ujsť ani majstrovstvá sveta. Francúzi boli podľa mňa o ten kúsok lepší ako ostatné krajiny a vyhrali naozaj zaslúžene. Vynikajúce mužstvo mali aj Belgičania. Prekvapili ma Angličania, nerátal som, že s tým mužstvom dokráčajú až do semifinále. Samozrejme, nie sú slabí, ale predsa len nemali toľko hviezd ako v minulosti. Chorváti majú teraz výbornú generáciu. Na Balkáne sa vždy rodili dobrí futbalisti, či už Chorváti, Srbi, Bosniaci, takže to ma ani moc neprekvapilo.

 

Radoslav Blažek

Snímky: Ľudo Košálko

Dnes je

restauracie na kysuciach5

akcie tipy na kysuciach5


STE NA FACEBOOKU? Staňte sa priateľom Kysúc

Používaním týchto stránok súhlasíte s používaním cookies, ktoré nám pomáhajú zabezpečiť lepšie služby